Keď v roku 1814 misionár Samuel Marsden priviezol prvé tri kusy dobytka plemena Shorthorn z Veľkej Británie na Nový Zéland, asi si len ťažko predstavil, že o dvesto rokov neskôr sa bude po ostrovoch pohybovať takmer päť miliónov kráv mliekových plemien.
Poľnohospodárska prvovýroba má u našich protinožcov v porovnaní s tuzemskými podmienkami mnohé špecifiká. Medzi tie najzásadnejšie patria celoročný pastevný systém, sezónne telenie – spravidla v období od júla do októbra, a vysoká hustota mliečnych fariem. K 1. 6. 2019 to bolo na NZ 11 372 fariem s priemerným počtom 435 dojníc a priemernou sezónnou produkciou 1,865 miliónov litrov mlieka. O veľkosti jednotlivých fariem jasne hovorí aj fakt, že viac ako 1 000 kráv je chovaných na 623 farmách a viac ako 1 500 kráv na 123 farmách.
![](/Obr%C3%A1zky/Magazin/2020-02/09-mliecne-farmy-na-novom-zelande/image-thumb__113__w730/Kravy_na_pastve.jpg)
Podľa štatistík za sezónu 2018/2019, vyhodnotených národným úradom DairyNZ, bolo spracovaných v krajine 21,2 miliárd litrov mlieka – čo činí 3% celosvetovej produkcie. Nový Zéland exportuje až 95% produkcie mlieka a mliečnych výrobkov. Najväčšiu časť mliečnych výrobkov tvoria plnotučné a polotučné sušené mlieko, maslo, syry a sušené dojčenské mlieko. Priemerná produkcia na dojnicu za laktáciu je 4 290 litrov mlieka s obsahom tuku 4,7% a bielkovín 3,8 %. Mlieko je vyrábané s minimálnymi vstupmi a farmári si dôsledne sledujú náklady a ekonomiku výroby mlieka. Pri pohľade na vyšší obsah tuku a bielkovín sa natíska otázka plemennej skladby. Takmer polovičné zastúpenie majú kríženci šľachtiteľského programu Kiwi Cross® – kríženci medzi holstein a jersey, viac než 30 % kráv je plemena holstein, 9 % predstavuje jersey a 10 % tvoria iné plemená.
Podnebie na Novom Zélande je mierne oceánske s teplotami iba výnimočne nižšími ako 0 °C alebo vyššími ako 30 °C. Tieto skutočnosti predurčili krajinu na celoročný pastevný systém v oplôtkoch a sezónne telenie, ktoré začína od polovice júla a trvá približne tri mesiace. Na väčšine fariem je produkcia mlieka ukončená a všetky dojnice sú zasušené k 1. 6., kedy sa oficiálne začína nová sezóna, trvajúca do 31. 5. nasledujúceho roku. Priemerná dĺžka medziobdobia kráv na Novom Zélande je 369 dní a novozélandskí farmári sa môžu pochváliť inseminačným indexom 1,38.
![](/Obr%C3%A1zky/Magazin/2020-02/09-mliecne-farmy-na-novom-zelande/image-thumb__115__w360/Zavlazovani.jpg)
S prihliadnutím na veľkosť fariem sú budované aj dojárne, ktoré sa spravidla nachádzajú v ich centrálnej časti. Najčastejšie sa vyskytujú rybínové a paralelné dojárne s 28 až 44 dojacími miestami (predstavujú 70 % z celkového počtu) a kruhové dojárne so 44, 54, 60 alebo 80 dojacími miestami (zvyšných 30 %). Priemerný sezónny obsah somatických buniek je 175 tisíc v 1 ml mlieka.
Vzhľadom k veľkým regionálnym rozdielom v distribúcii zrážok je nevyhnutné použitie závlahy na vysoko intenzívne pasienkové porasty. Najrozšírenejší druh závlahy je pivotové zavlažovanie so stredovým kĺbom. Vďaka závlahe je národný priemer 2,84 kravy na hektár pasienka, v regiónoch Severné a Južné Canterbury táto hodnota prevyšuje až 3,5 kravy na hektár pasienka. Na vybalansovanie a doplnenie kŕmnej dávky sa v malom používajú trávne a leguminózne senáže, kukuričná siláž, seno, kŕmna slama a extrahovaný šrot z orechov palmy olejovej. Spomenuté krmivá sa avšak nekŕmia ako TMR, akú poznáme v našich podmienkach, ale ako jednotlivé komponenty (podľa lokálnych možností farmára) jeden krát denne z kŕmneho voza na pasienku. Počas dojenia v dojárni sa dokrmujú obilné šroty a melasa. Počas obdobia, keď sú kravy zasušené, sa tieto presunú z pasienkov do oplôtkov s kŕmnymi plodinami na ornej pôde. Najrozšírenejšími kŕmnymi plodinami sú kŕmny kel, kŕmna repa alebo kvaka. Tu je zaužívaný systém dávkového kŕmenia v závislosti podľa hektárovej výnosnosti na danej parcele. Jednotlivé denné dávky sú predelené dočasným elektrickým oplôtkom. Štrukturálna vláknina je kravám doplnená prostredníctvom sena alebo kŕmnej slamy.
![](/Obr%C3%A1zky/Magazin/2020-02/09-mliecne-farmy-na-novom-zelande/image-thumb__112__w730/Dojeni.jpg)
Na detekciu ruje kráv na Novom Zélande sa využíva niekoľko metód. Medzi najrozšírenejšie patria farbenie koreňa chvosta florescenčnou farbou (zmazanie alebo porušenie farby sa kontroluje každý deň počas dojenia a následne sa kravy v ruji selektujú a inseminujú), aplikovanie nálepiek na koreň chvosta (kravám v ruji sa farba nálepky zmení a následne platí to isté ako pri vyššie spomínanom spôsobe) a čoraz častejšie sa zavádzajú do praxe aj pedometre a iné smart technológie. Spravidla sa kravy inseminujú v dvoch cykloch a následne sú do stáda umiestnené plemenné býky, prevažne mäsových plemien. Telenie začína v skorých jarných mesiacoch na pasienkoch a asistencia pri pôrodoch je zriedkavá. Teľatá sa na pasienkoch označia ušnými značkami a následne sa z pasienkov zvážajú do skupinových teľatníkov v blízkosti dojárne. Vzhľadom k vysokému počtu novonarodených teliat a nízkemu počtu zamestnancov, sa predovšetkým na veľkých farmách používa na prvé napojenie mledzivom pažeráková sonda. Od druhého dňa sa používa na napájanie teliat zmes kolostra a netržného mlieka, v ojedinelých prípadoch mliečne kŕmne zmesi. Teľatá sú umiestnené v skupinových teľatníkoch po 10–15 kusov a kŕmené prostredníctvom milk baru s 10–12 gumenými cumľami. Býčky a teľatá od jalovíc sa vo veku štyroch dní vykupujú spracovateľmi koží, mäsospracujúcim priemyslom a výrobcami krmív pre domácich miláčikov. Ponechané jalovičky sa po dosiahnutí veku približne dvoch mesiacov presunú na pasienok a sú naďalej kŕmené netržným mliekom, ktoré je distribuované zo závesného zásobníka/nádrže s 60 až 80 gumenými cumľami a doplnkovou granulovanou štartérovou zmesou. Odstav teliat sa realizuje vo veku 90 až 100 dní. Odchov jalovíc sa realizuje na pasienku s dávkovou pastvou. Vo veku 13 až 15 mesiacov sa do stáda umiestnia plemenné býky prevažne mliekových plemien.
![](/Obr%C3%A1zky/Magazin/2020-02/09-mliecne-farmy-na-novom-zelande/image-thumb__114__w360/Telata_u_mlecne_napajecky.jpg)
Administratívne a byrokratické zaťaženie je v porovnaní s našimi podmienkami minimálne. Novozélandská vláda a ministerstvo pôdohospodárstva sú si vedomé dôležitosti mliekarenského odvetvia a výšky HDP, ktorou sa podieľa na štátnom rozpočte. Preto sa snažia podmienky pre farmárov zjednodušiť. Vedenie prevádzkových záznamov je v podstate dobrovoľné a na zodpovednosti každého manažéra.
Pracovné pozície sú i na veľkých farmách viac univerzálne ako u nás – zamestnanci majú kumulované funkcie, čiže je bežné, že jeden zamestnanec vie dojiť, starať sa o teľatá, vykonávať základné veterinárne úkony, obsluhovať a udržiavať mechanizáciu, kŕmiť, stavať elektrické oplôtky či robiť drobné opravy podľa potreby. Proces zamestnávania je pomerne jednoduchý a zamestnanci spravidla pracujú podľa dvojtýždňového rozvrhu s určenými pracovnými dňami a voľnom (zvyčajne systémom 6 + 2, 9 + 3, 11 + 3).
I keď sa zdá, že novozélandskí farmári majú priam ideálne geografické, klimatické a prevádzkové podmienky, aj oni sa stretávajú s nám známymi problémami. Nemalé finančné prostriedky musia vynakladať na opravy budov či technického zabezpečenia fariem po vyčíňaní živlov – časté sú veterné smršte, povodne, zemetrasenia, v niektorých regiónoch je prítomná aj sopečná aktivita.
![](/Obr%C3%A1zky/Magazin/2020-02/09-mliecne-farmy-na-novom-zelande/image-thumb__116__w360/Telata_ve_vybehu.jpg)
Zároveň je v krajine rovnaký problém s kvalifikovanou pracovnou silou na farmách – zamestnanci sú často z iných krajín, z čoho vyplýva jazyková bariéra, nevhodné pracovné a sociálne návyky a vysoká fluktuácia. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že na úspešné vedenie farmy a jej ziskovosť sú potrebné nemalé manažérske zručnosti a schopnosti – toto majú novozélandskí a tuzemskí agromanažéri určite spoločné.